Údolím sĺz prechádzam sama
v srdci úzkosť, v srdci strach.
Odpoveď na život márne hľadám
za každým nadšením čaká ma krach.
Odkiaľ mám pokoj a istotu brať?
Keď sila mi dochádza, pomaly padám
čoraz viac túžim celkom sa vzdať
niekto už volá a kričí poď k nám!
Odkiaľsi z prachu ruka sa vynára
prsty ma hľadajú, chcú sa ma dotknúť
telo i myseľ temnu sa poddáva
no srdce ma prinúti inak sa rozhodnúť.
Ruku si k telu pomaly dám
hlavu odvrátim a vykročím späť
cítim, že väčšiu oporu mám
a práve tej túžim oddať sa hneď.
Príjemné teplo dušu mi pohladí
srdce mi jasá radosťou
už nebude nič čo ma odradí
bezmosnosť odchádza spolu so zlosťou.
Údolím prešla som, nebola som sama
ochrana nado mnou aj teraz bdie
len Jemu patrí všetka moja chvála
tomu, čo včetko na svete vie.
Celá debata | RSS tejto debaty