intheclouds

Ako každý deň aj dnes som sa vybrala na prechádzku popri lesnej ceatičke až k potoku.

Bolo letné ráno, krátko po svitaní, avšak husté mračná nedovolili snečným lúčom preniknúť až na zem. Predzvesť zamračeného dňa.

Mlčky som kráčala v duchu sa prihovárala za každého človeka,u ktorého podobné počasie vyvoláva depresie a pohnútky k siahnutiu si na život.

Z tichých modlitieb ma vytrhol až dupot, ktorý približujúc sa ku mne pridával na intenzite. Otočila som sa a uvidela skupinku asi dvadsiatich chlapcov. Mohli mať tak sedemnásť, nanajvýš osemnásť rokov. Pomyslela som si, že bežia v rámci nejakej športovej prípravy a viac som im nevenovala pozornosť.

Prechádzala som ďalej a úprimne obdivovala každý ker, kvet či strom a predstavovala som si, ako to asi bolo na začiatku. Keď zem nebola zemou, ale iba tmou a aké potešenie to muselo spôsobiť nášmu Stvoriteľovi, keď videl ako sa všetko postupne preberá k životu a naberá na kráse.

Párkrát  som sa dokonca zastavila aby som sa niektorých kvetov dotkla alebo k nim aspoň privoňala.

Po niekoľkých minútach som pred sebou na ceste uvidela niečo ležať. V prvom momente som si pomyslela, že by to mhol byť obal z čokolády alebo niečo podobné, čo by tam v žiadnom prípade nemalo čo robiť. Chcela som to zodvihnúť a doma zahodiť. Keď som sa však priblížilia, zistila som, že to nebol žiaden obal ale bábika. Handrová bábika.

Chytila som ju do rúk. Bola teda poriadne špinavá. Na tvári mala odtlačok niečiej topánky.

Pamätám si na svoje bábiky z čias, keď som bola ešte dieťa, a aj napriek tomu, že som si ich vždy vedela poriadne ufúľať, boli vždy oveľa krajšie ako táto.

Jej hlávka bola veľmi veľká, neprimeraná k telíčku. Oči boli až príliš ďaleko od seba a celkom malé. Ústa tu boli boli vyšité len náznakom, žiadne ružové pery, ktoré by v nej vzbudzovali dievčenskosť. Ruky a nohy neboli rovnako dlhé a jej šatočky boli ušité z viacerých látok, ktoré spolu nijako neladili.  Na prvý pohľad by ste si pomysleli, že ju niekto ušil len preto, lebo mu zvýšili látky.

Keby ste sa však prizreli bližšie a trochu sa zamysleli, uvideli by ste niečo celkom iné. Videli by ste za tým oveľa viac.

Každý kusoček látky bol zošitý veľmi starostlivo a každý jeden steh bol od toho druhého vzdialený rovnako.

Hneď ma napadlo, že ten, kto tú bábiku šil, si dal veľmi záležať na tom, aby to urobil čo najlepšie a najkrajšie. Chcel, aby bola bábika ušitá dokonale, a nie aby sa čo najskôr rozpadla. Keď ju robil, bola pre neho rovnako krásna ako všetky ostatné a nevidel na nej žiadnu chybičku.

Oči boli zámerne malé a ďaleko od seba, pretože v tej chvíli si bol istý, že je to to najkrajšie, čo by mohol tento svet uvidieť.

A že mala jednu ruku kratšiu od tej druhej? Čo na tom? Nikde na svete nenájdete nič rovnako veľké, dokonca ani u ľudí.  Akurát rozdiel je menej viditeľný.

Som si istá, že takýchto bábik je na svete veľmi veľa. Odsúdené svetom, ktorý je hladný po pominuteľnej kráse, iba tej dočasnej. Odsúdené svetom, ktorý ľahko pošliape krásu.

A tak vám hovorím, milé bábiky.Nezabúdajte na svoju krásu, nezabúdajte na Toho, ktorý vás stvoril s tým najlepším úmyslom, a pre ktorého ste najkrajšie na svete. A verte, že tu na vás niekto čaká a každým dňom odratáva čas, kedy sa s vami stretne.

Pretože práve pre neho ste boli stvorené…

(Gen 1:27; 2:18)